Liečebné hladovanie a regeneračná dieta (LHRD)

Napísal: RNDr. Jozef Valuch, CSc.

V posledných rokoch sa znovu oživuje v medicínskej praxi záujem k širšiemu používaniu prírodných metód liečenia. Treba konštatovať, že pri celom rade neuro-psychických chorôb a chorôb vnútorných orgánov, ich liečebný efekt nielenže nezaostáva efektu široko používanej medikamentóznej terapii, ale často ju prevyšuje. Toto sa v plnej miere týka liečebného hladovania (LH).

Pod  hladovaním  sa rozumie stav organizmu, pri úplnej absencii alebo nedostatočnom príjme potravín, ale tiež pri výraznom narušení ich zloženia alebo trávenia. Rozlišujeme absolútne, neúplné, úplné alebo čiastočné (kvalitatívne) hladovanie;

Využívanie absolútneho hladovania v liečebných zariadeniach sa nachádza v štádiu skúmania, ako varianta skombinovania  absolútneho a úplného hladovania; začína sa s  2-3 dňovým absolútnym hladovaním a následne pokračuje s  využívaním metódy úplného hladovania.

V klinickej praxi našlo uplatnenie úplné dávkové hladovanie, ktoré má výrazný liečebný efekt pri celom rade chorôb neuro-psychickej sféry a chorôb vnútorných orgánov.

Neúplné a čiastočné hladovanie  vyvoláva zadržiavanie tekutín v tele, a pri dlhodobom používaní, aj distrofiu vnútorných orgánov, v dôsledku čoho to organizmus znáša ťažšie  ako úplné hladovanie, ktoré je v literatúre nazvané ako liečebné hladovanie (LH).

V súvislosti s neúplnou adekvátnosťou nazvania metódy „liečebné hladovanie“ k jej obsahu (nakoľko liečebné stravovanie resp. regeneračná dieta (RD) je súčasť tejto metódy) , je výstižnejšie hovoriť o metóde “Liečebné hladovanie a Regeneračná diéta“    ( LHRD). To znamená, že metóda liečebného hladovania zahŕňa v sebe dobu samotného hladovania, a nemenej dôležitú dobu regeneračnej diéty, minimálne tak isto dlhej ako samotné hladovanie .

K príčinám vyvolávajúcim zvýšený záujem k LHRD, ako medzi lekármi, tak i pacientami možno zaradiť :

Vyčíslené príčiny hovoria o nevyhnutnosti využívania tejto metódy vo zvýšenej miere, avšak doteraz väčšina lekárov má zjavne nedostatočné vedomosti o LHRD ako aj  nedostatočné predstavy o metodike jej prevedenia, indikáciach a kontraindikáciach k použitiu. V súvislosti s týmto existujú veľmi protirečivé názory na účelnosť používania tejto metódy v liečebných zariadeniach a bezpečnosť jej použitia .

V zborníkoch metodických odporučaní, autoreferátov doktorských a kandidátskych dizertácií, týkajúcich sa LHRD (1960-2010), sú zozbierané základné oficiálne metodické dokumenty, vedecko-výskumné, klinicko-laboratórne a inštrumentálne výsledky, uvedené historické znalosti o používaní plného, a v osobitných prípadoch, absolútneho hladovania v liečebných zariadeniach .

Sú preskúmané rôzne patogenetické, neurofyziologické, biochemické, hormonálne, imunologické ai.  mechanizmy terapeutického pôsobenia hladu.

Sú interpretované varianty používania LHRD, v komplexe s druhými metódami liečenia, indikácie, kontraindikácie a možné komplikácie pri používaní tejto metódy liečenia. Tiež sú navrhnuté rôzne modifikácie dávok  nasledujúceho regeneračného stravovania.

LHRD je vedecky prebádane, klinicky odskúšané a zdokumentované do tej miery, že sa jeho aplikácie nemusíme obávať. LHRD môže byť (je) používané ako alternatíva liečenia a profylaktiky k medikamentóznym  metódam  liečenia. LHRD je nešpecifická metóda a má jednu prevyšujúcu vlastnosť, t.j. systémové pôsobenie a systémovú odpoveď.

Použitá literatúra :

  1. Kokosov A M, Luft V M, Tkačenko E I, Chorošilov I  E: Razgruzočnodietičeskaja terapia v klinike vnutrenich boleznej. Speciaľnaja literatura, Sank- Peterburg, 1995
  2. Maksimov V A, Kokosov A N, Gurvič V B: Zbornik autoreferatov doktorskich i kandidatskich disertacii po razgruzočno-dietičeskoj terapii. Izdateľstvo Adamant, Moskva 2010     
  3. Maksimov V A, Kokosov A N, Gurvič VB: Zbornik metodičeskich rekomendacij po razgruzočno–dietičeskoj terapii. Izdateľstvo Adamant, Moskva 2009

História liečebného hladovania (LH) .

Záujem  k využívaniu krákodobého dávkového  hladovania ako liečebného prostriedku,   prežíval v dejinách ľudstva svoje vzlety a pády, od jeho úplného popierania do objavenia panacei (všelieku) od všetkých chorôb.

V histórii používania LH môžeme vydeliť tri etapy : empirickú, experimentálnu a klinicko-laboratórnu.

 Empirická etapa

– siaha do ďalekej minulosti. K vedomému zdržaniu sa potravy s cieľom ozdravenia, dospel človek pozorovaním ľudí a zvierat, na ktorých malo hladovanie blahodarný účinok. Ľudia sa často zriekali potravy aj z náboženských pohnútok. Skoro všetky staré národy považovali zdržanie sa jedla za najlepší prostriedok očisty tela a ducha a aj ako metódy mravnej výchovy. Už v ranných záznamoch histórie ľudstva, a v dielach starovekých učencov, sa spomína dávkové hladovanie, používané v národnej medicíne starého Egypta, Číny, Indie, Tibetu, Babylonu, Palestíny, Persie, Grécka, Ríma. Dávkové hladovanie využívali mnohí myslitelia na zvýšenie rozumovej a fyzickej produktívnosti . Pytagoras (6.stor. p.n.l. ), grécky mysliteľ, systematicky hladoval  40 dní a prísny, 40-dňový pôst o vode, vyžadoval aj od svojich žiakov a následníkov. Sokrates a Platón (4.stor pnl), grécki filozofi, pravidelne hladovali raz za tri mesiace 10 dní, s cieľom dosiahnuť vyššieho stupňa rozumového poznania. Zdržiavania sa jedla na 3-5dní praktizovali aj ďalší starogrécki myslitelia, Demokritos (460-370 p.n.l.), Epikur (371-270 p.n.l.), Aristoteles (384-322 p.n.l.) a mnohí ďalší. Hyppokrates (asi 460-370 p.n.l.) najznámejší lekár antickej doby, otec medicíny, poukázal na jednu z hlavných ciest v liečení chorých – liečba choroby dietou. Tvrdil, že strava musí byť našim liekom, kládol veľkú pozornosť na životný štýl (práca, oddych, spánok) a režim stravovania s krátkodobým hladovaním, raz za 10 dní. Z jeho myšlienok stoja za povšimnutie: „ Človek nosí lekára v sebe, len mu treba pomôcť v jeho práci . Ak nie je telo očistené, čím viac ho budeš kŕmiť, tým viac mu budeš škodiť. Keď kŕmiš chorého príliš dobre, kŕmiš tiež jeho chorobu. Sme to čo jeme a koľko . Namiesto prijatia lieku je lepšie 2-3 dni hladovať.“

V Hippokratových názoroch na liečenie bol sformulovaný celostný prístup k chorému ako biologickému  samoorganizujúcemu systému .

V období stredoveku (5-15st. n.l.) upadli myšlienky liečebného hladovania do zabudnutia a iba Ibn Sina (Avicena, 980-1037 n.l.), významný lekár a učenec Starého Východu , predpisoval  liečebné hladovanie (3-5 týždňov) pri mnohých chorobách vnútorných orgánov .

 Experimentálna etapa

Od 15.storočia sa liečebné hladovanie, ako liečebná metóda, začalo rozširovať po Európe. Vedecký výskum „hladovania“ sa rozbehol až v 19.storočí, kedy boli formulované základné predstavy o látkovom a energetickom metabolizme v organizme.

Experimentálne práce boli zahájené vo Francúzsku na začiatku 19.stor., prácami Chossa . Významné zásluhy v štúdiu hladovania má ruský patofyziológ Pašutin a Američan Benedict, ktorý v r.1915 vyslovil hypotézu o endogénnej (vnútornej) výžive hladujúceho organizmu. V 80.-90.rokoch 19.storočia Pašutinom a jeho žiakmi  boli vytvorené takmer všetky základné kontúry súčasného učenia (fyziologickej teórie) o hladovaní. Zovšeobecnil pozorovania svojich žiakov a iných vedcov, a vytvoril úplný obraz patomorfologických zmien vo všetkých orgánoch a tkanivách organizmu pri hladovaní. Pašutinom boli vyslovené dôležité myšlienky o tom, že „pri hladovaní rýchlejšie hynú staré elementy, ktoré majú menšie zásoby energie“, čo v určitej miere odhaľuje mechanizmus ozdravného pôsobenia dávkového hladovania na organizmus, ako aj „opakované, nie veľmi hlboké hladovanie, predstavuje pre centrálnu nervovú sústavu gymnastiku, vedúcu k tomu, že nervový systém s každým novým hladovaním stále silnejšie zadržiava výdaj zásob tela.“

Pašutin vytvoril teóriu o štádiách hladovania a možno ho pokladať za zakladateľa fyziologickej teórie hladovania. V 20.storočí boli vykonané experimentálne štúdie vplyvu hladovania na vyššiu nervovú sústavu fyziológmi školy Pavlova a pokračovali v nich fyziológovia vedení Anochinom.

 Klinicko-laboratórna etapa

V r.1877  Dewey  v USA  začal používať na klinike  dávkové úplné hladovanie, ako základnú metódu liečenia niektorých chorôb. Veľké rozšírenie liečenia hladom nastáva v 20.storočí vo Švajčiarsku, Nemecku, Francúzsku, USA …, spolu so zvýšeným záujmom lekárov k prírodným metódam liečenia. V 20.storočí, so vzrastajúcimi  technickými možnosťami, vedecké sledovanie detailnejšie skúmali liečebné efekty hladovania,  a záujem k nemu, ako liečebnej metódy, sa zvýšil. V rôznych krajinách sa objavujú kliniky a sanatóriá, v ktorých sa používa LH. Túto metódu liečenia propagujú významní klinici, ako napr. Y. Vivini (Francúzsko), O .Buchinger ( Nemecko), E.Dewey (USA) a mnohí ďalší.

V druhej polovici 20.stor. radou prác svetových odborníkov, dostala metóda LH silnú teoretickú podporu. Bolo uskutočnených množstvo vedeckých pokusov, týkajúcich sa vplyvu hladovania na ľudský organizmus. Bolo vydaných množstvo publikácií, ktoré sumarizujú výsledky klinických pozorovaní, uskutočnených po celom svete. K známejším z nich patria práce :

*H. M. Shelton: Fasting can save your life (Hladovanie môže zachrániť váš život), San Antonio, 1967    

*A. de Vries: Therapeutic Fasting (Liečebné hladovanie) , Los Angeles, 1963         

*E. von Heun: Das Fasten als Erlebris und Geschehnis ( Hladovanie ako pôžitok a stav ),  Frankfurt n.M., 1951

*O. Buchinger: Das Heilfasten und seine Hilfsmethoden als biologisher Weg (Liečebné hladovanie a jeho metódy ako biologická cesta), Stuttgart, 1958

*P. C. Brag: The Miracleof Fasting ( Zázrak hladovania ), Sydney , 1967

*Y. Vivini: Guérir par le jeúne et les traitements naturels  (Liečenie pôstom a prírodnými prostriedkami), Pariž, 1963;

jeho učiteľ bol Bertolle, ktorý presadzoval obdobu Hippokratovej zásady: “Čo nemožno vyliečiť hladovaním, nemožno vyliečiť ničím.“

Seriózne, a na vedeckej úrovni, sa hladovaním v II.polovici 20.storočia, 50 rokov venoval Nikolajev , ktorý založil školu Liečebného hladovania v bývalom ZSSR. V roku 1973 vydala trojica autorov – Nikolajev, Nilov, Čerkasov, publikáciu :  Hladovanie pre  zdravie.

Propagátormi  metódy liečebného hladovania boli aj ľudia z nelekárskeho prostredia; medzi najznámejších patria napr. spisovateľ Upton Sinclair (USA), liečitelia John Amstrong (Anglia) a G.P.Malachov (Rusko). Všetky knihy spomenutých autorov sa stali bestsellermi, mali obrovský  ohlas, priviedli tisíce ľudí k zdravému životnému štýlu a pomohli v boji s rozličnými chorobami neuro-psychickej sféry a vnútorných orgánov s terapeutickou efektívnosťou 70-93%.

 

 

 

Použitá literatúra :

*Maksimov,V.A., Kokosov A.N., Gurvič V.B.,: Cборник методических рекомендации по разгрузочно-диетитечкой терапии (Sbornik metodičeskich rekomendacii po razgruzočno-dietičeskoj terapii ), 1969-2005, Adamant , Moskva , 2009

*Partyková V. : Hladovění pro zdraví,  Impuls, Praha, 2006

*Kokosov A.N., Luft V.M., Tkačenko E.I., Chorošilov I.E., : Разгрузочно-диетическая терапия в клинике внутрених болезней (Razgruzočno-dietičeskaja terapija na klinike vnutrenich boleznej ), Specialnaja literatura, Sankt –Peterburg, 1995

*Mironov V.A. : Лечебное голодание по внутрених болезнях ( Lečebnoje golodanie po vnutrenich bolezniach ), Moskva, 2009

Kontaktujte nás

Máte otázky? neváhajte nás kontaktovať

Návrat hore